Založenie Národopisného múzea Sebechleby

Národopisné múzeum Sebechleby - Stará Hora bolo založené v roku 2003.  Objekty múzea patria do komplexu vinohradníckych domčekov „chyžiek“ a pivníc v osade Stará Hora, ktorá bola v roku 1981 vyhlásená ako Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry.

Objekt Národopisného múzea v súčasnosti pozostáva z jedného nadzemného podlažie z jedného podzemného podlažia vínnej pivnice, vytesanej priamo do tufovej horniny sopečného pôvodu a z priľahlého exteriéru, ako zhomažďovacieho priestoru v okolí múzea s možnosťou prezentácie prác ľudovej tvorivosti domáceho obyvateľstva.

Vstupnú časť nadzemného podlažia tvorí pitvor, pôvodne využívaný ako kuchyňa. Vo východnej časti objektu bola situovaná komora, ktorá slúžila ako sklad a dielňa. Denná miestnosť (predná izba)  v západnej časti objektu, plnila funkciu zhromažďovacieho priestoru s príležitostným prechodným ubytovaním.

Múzeum vzniklo na základe iniciatívy dvoch dobrovoľníčok. S myšlienku založiť Národopisné  múzeum v Sebechleboch  prišla pani Elena Roziaková, učiteľka na základnej škole v obci a o pár mesiacov pre svoju myšlienku získala aj svoju bývalú žiačku pani Máriu Cipcerovú, ktorá bola správkyňou Národopisného múzea.


Víziou zakladateliek bolo, vytvorenie múzea takého, ktoré by podalo obraz o tradičnom spôsobe života obce Sebechleby ako celku. Prvým krokom bol zber a zhromažďovanie rôznych predmetov, slúžiacich ako budúce exponáty múzea.  Pozostával z predmetov  každodennej potreby. Najčastejšie boli darované časti odevov.  Zber prebiehal počas troch mesiacov v dvoch základných líniách :

1. Predmety, ktoré venovali obyvatelia Sebechlieb osobne
K spomínaným predmetom patrili najčastejšie : súčasti odevu žien (spodné sukne, košele, živôtiky, oplecká, sukne, zástery...), ďalej súčasti odevu mužov (košele, čižmy...), odev detský, textílie (uteráky, obrusy), ale aj modlitebné knižky alebo rôzny kuchynský riad.

Obyvatelia darovali múzeu aj predmety, ktoré priamo nesúviseli s tradičným spôsobom života dediny, išlo skôr o určité „rarity“. Takýmto príkladom je aj darovaná zachovalá plynová maska z druhej svetovej vojny, ktorú múzeu daroval Jozef Rerich a hovorí :

„Ja som napríklad v starom dome... tá už je v múzeu... našiel len taký starý plechový hrdzavý tubus. Tak to bolo hodené medzi starými knižkami na padláši. Keď som to otvoril, tak to bola plynová maska z druhej svetovej vojny, ešte tam bola zachovaná pečať... ako nová... malo by to byť teraz v múzeu.“  

2. Druhá línia predstavovala samotné hľadanie takýchto predmetov, samozrejme so súhlasom majiteľa, ktoré by mohli byť následne múzeu darované. K takýmto miestam hľadania najčastejšie patrili staršie stodoly, senníky alebo maštale. Tak  boli objavené najmä pracovné náradia používané v poľnohospodárstve pri kosbe a zbere úrody (kosy, hrable, vidly), vinohradnícke náradie a nástroje , alebo jednotlivé kusy nábytku.

Obyvateľ Sebechlieb si spomína na takýto zber nasledovne: „ A čo sme pochodili po tom podkroví, ona by tam chúďa nevyšla..., tak som len ja, čo som pozháňal... stojan pri kolovrátku, čo je na vreteno, od ktorého sa vlastne ten ľan šúľal, tam sa to preháňalo tým kolovrátkom, tak ten, čo je v múzeu, je náš.

Zároveň sa hľadali vhodné priestory, v ktorých by mohli jednotlivé predmety vystaviť. Najprv bol o pomoc požiadaný Obecný úrad, ktorý však priestory zabezpečiť nevedel.

Po ďalšom hľadaní im pomoc sľúbil katolícka fara a dôstojný pán Banský zvesil z klinca kľúče od farskej chyžky na Starej Hore a tak Národopisné múzeum v Sebechleboch dostalo strechu. Keďže poskytnutý objekt nebol úplne vo vyhovujúcom stave, bolo potrebné vykonať určité menšie úpravy, ktoré prebiehali svojpomocne v spolupráci s dobrovoľníkmi a rôznymi sponzormi, ako bol napr. Banskobystrický samosprávny kraj  a následné dodávky a práce boli realizované prostredníctvom  Občianskeho  združenia Sebechleby Stará Hora.

Tienistou stránkou existencie Národopisného múzea boli dve násilné vniknutia do objektu múzea, pri ktorých neznámi páchateľ odcudzil viaceré exponáty. Keďže absentoval súpis exponátov, dnes už len zo spomienok zakladateliek múzea môžeme zistiť, ktoré predmety boli odcudzené. Preto v roku 2009 bol spracovaný kompletný inventárny zoznam exponátov s kmeňovými listami. ( Katka Lopušníková )

Vo svojich prvých rokoch pôsobenia tvorili pravidelných návštevníkov múzea najmä turisti pochádzajúci zo Slovenska a Čiech, a žiaci zo základnej školy v obci. Dnes existujú záznamy o návštevníkoch z Európy aj zámoria ako napr. Rakúska, Maďarska, Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Ruska, Poľska, Spojených Štátov atď.

K určitému obratu prišlo v roku 2008, keď sa predstavenstvo katolíckej farnosti rozhodlo, že budovu v ktorom bolo umiestnené Národopisné múzeum odpredá súkromnému majiteľovi. Viacerí obyvatelia Sebechlieb si mysleli, že je to začiatok konca múzea. Po odkúpení objektu múzea  sa však jej majiteľ, Ing. Gabriel Tuhý z Bratislavy vzdať myšlienky múzea nechcel:
„Mojím zámerom bolo od začiatku  v započatej práci pokračovať... múzeum je na dobrej ceste a je ho potrebné naďalej zveľaďovať... samozrejme, niekedy je to veľmi náročné, najmä z časového hľadiska kvôli vlastným pracovným povinnostiam... Chceli by sme však, aby naše múzeum navštívilo čo najviac záujemcov a mohli sme im predstaviť obraz života tradičných Sebechlieb a Hontu, ale najskôr je potrebné, aby prešlo rekonštrukciou samotného objektu t.j. interiéru, exteriéru, súvisiacich vonkajších priestorov ako aj samotných expozícií a musí byť zostavený prezentačný a informačný plán a systém".

Vstup do Národopisného múzea na vyžiadanie zabezpečuje pani Mária Cipcerová, ktorá je súčasne aj správkyňou múzea, ona múzeom žije. Na otázku, čo si na svojej práci najviac cení,  pani Cipcerová odpovedá:
 „My si ceníme najmä to, ako to tie naše mamy a otcovia všetko vedeli porobiť a to chceme zachovať a ukázať druhým... nielen Sebechlebanom.  Taktiež ten tuf je veľká vzácnosť a také tufové pivnice ako máme my, u nás mnohí obdivujú... za pohárik sebechlebského vínka a srdečnosť - to sa u nás vždy nájde.“   ( Maria  Cipcerová )