Regin Hont – vymedzenie územia

Región Hont sa nachádza na rozhraní juhu stredného a západného Slovenska a severného Maďarska. Ohraničený je zhruba riekou Dunaj a jej prítokmi Hron (Perec a Sikenica) a Ipeľ (Krtíš). Hranicu Slovenska a Maďarska tvorí rieka Ipeľ. Ide o územie bývalej Hontianskej župy, predtým Hontianskej stolice (comitatus Honthensis, Honťánska stolica, Honth vármegye, Honther Gespanschaft), ktoré sa vyvinula z časti Hontianskeho komitátu v druhej polovici 13. storočia. Ešte predtým, v desiatom storočí, bolo kniežatstvo Hont súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Jeho sídlo sa nachádzalo na hrade Hont a zaberalo oveľa väčšie územie ako neskoršia Hontianska stolica.

Mapa Hontianskeho komitátu (stolice) zhotovená kartografom Samuelom Mikovínym
Počas vlády uhorského kráľa Štefana I. sa kniežatstvo pretvorilo na Hontiansky komitát, ktorý bol však menší ako územie zrušeného Hontianskeho kniežatstva. Kým na severe k nemu pribudol Liptov, na juhovýchode stratil horné a stredné Poiplie, ktoré sa stali súčasťou novovytvoreného Novohradského komitátu. Hranica medzi Hontianskym a Novohradským komitátom viedla dolinu potoka Krtíš  a na severe pokračovala dolinou Plachtinského potoka. Prvým hontianskym županom sa stal knieža Hunt.

Začiatkom 12. storočia bolo zrušené Nitrianske kniežatstvo a došlo tiež k zmene jeho komitátnej sústavy. Zrejme vtedy vznikol veľký Zvolenský komitát, čím Hontiansky komitát stratil na severe Zvolen a Liptov a jeho územie sa zmenšilo na taký rozsah, aký mala neskôr Hontianska stolica. Malé územie v severnom Honte, Devičie, bolo časťou Zvolenského komitátu až do jeho rozpadu na konci 30. rokov 14. storočia.

Od konca 13. storočia boli komitáty postupne transformované ustanovením stavovskej samosprávy na stolice. Hontiansky komitát sa preto konštituoval na Hontiansku stolicu. Hranica medzi Hontianskou a Novohradskou stolicou sa v podstate nezmenila až do konca ich existencie roku 1848. Prebiehala po línii Lešť, Modrý Kameň, Veľký Krtíš, Malý Krtíš, Obeckov, Sklabiná, Želovce a Vrbovka s tím, že tieto obce patrili k Novohradu.

 
Mapa Uhorského kráľovstva  z roku 1526, zhotovená v roku 1513 talianskym kartografom Lazarom Rosetim, mapa bola vydaná v roku 1528.
V roku 1526,  29. augusta  sa odohrala jedna najdôležitejších bitiek prvej polovice 16. storočia kde sa uhorské vojsko vedené kráľom Ľudovítom II. Jagelovským a pod hlavným velením arcibiskupa. Pavla Tomoteia stretlo s osmanskou armádou Suleymana I. pri meste Mohač, uhorské vojsko utrpelo fatálnu porážku.

Po víťazstve pri Moháči sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje. Uhorsko sa zredukovalo na Kráľovské Uhorsko (teda najmä Slovensko a Burgenland) a Bratislava sa stala jeho hlavným mestom, Trnava sa stala jeho hlavným cirkevným sídlom. Turecká okupácia dnešného Maďarska trvala až do roku 1683, kedy bolo turecké vojsko pri Viedni porazené (12. september 1683) a začalo sa z našich krajín sťahovať.

V 10. storočí sa Uhorsko  skladalo viacerých menších, alebo väčších kniežatstiev, ktoré  uznávali, alebo menej  uznávali vládu hlavného arpádovského kniežaťa. niektoré z nich sa skladali z viacerých menších kniežatstioev.

Nitrianske kniežatstvo, ktoré  už v dobe uhorského  kniežaťa Gajzu ( 971 - 997)  bolo vo vnútrodynastickom  záujme Arpádovcov, sa až do roku  1029 skladalo zo štyroch menších kniežatstiev: Nitra, Váh, Hont, Boršod

Keď syn uhorského kniežaťa Gejzu  Štefan dosiahol 16 rokov, Gejza  odstránil svojho mladšieho brata, nitrianske knieža Michala, a kniežaťom urobil svojho syna Štefana, to bolo asi v roku 995. Pravdepodobne nové  nitrianske knieža Štefan v malých nitrianskych kniežatstvách zosadil kniežatá, ktoré považoval za nespolahlivé. Na miesto jedného z nich mohol dosadil svojho verného stúpenca Hunta. Hunt je staré anglosaské meno, preto Hunt mohol do uhorska prísť v roku 996 ako cudzinec v sprievode Štefanovej bavorskej manželky Gizely. Hrad Hont ako aj celé kniežatstvo dostalo meno od kniežaťa Hunta ako od nového pána a hrad sa stal  starým sídlom Huntovho rodu. V roku 997 zomrelo uhorské knieža Gejza a proti jeho synovi Štefanovi  povstalo šomoďské knieža Kopáň. Štefan sa stiahol na územie malého Nitranského kniežatstva do vojenského  tábora na brehu Hrona pri dnešnej Bíni.  Štefan mal vtedy asi 18 rokov a prvý raz tiahol do otvorenej  vojny. To sa nezaobišlo bez slávnostného opásania mečom . Bol to starý slovanský zvyk, platný v Nitransku už vo veľkomoravskej dobe. Mladého Štefana slávnostne opásali kniežatá Hunt a Poznan knieža malého Nitranského kniežatstva. Bitka sa odohrala  medzi Vesprímom a Varpalotou Štefan zvíťazil a Kopáň zahynul.