Geografia

Bývalé mestečko Sebechleby sa nachádza na juhovýchodnom úpätí Štiavnických vrchov v údolí Belujského potoka. Nadmorská výška v chotári sa pohybuje od 195 do 604 m n. m. Cez obec prechádza kruh 48˚, 16´ a 30“ severnej zemepisnej šírky a 18˚, 57´ a 30“ východnej zemepisnej dĺžky.


 
Chotár obce hraničí s Belujom, Ladzanmi, Drážovcami, Šipicami, Hontianskymi Tesármi, Domanikmi, Hontianskymi Nemcami. Jeho dĺžka je 10 500 m a šírka 4 750 m. Na juh je chotár otvorený a len na severe je uzavretý výbežkami Štiavnických vrchov, ktoré ho chránia pred studenými vetrami. Sebechleby sú štátnou cestou rozdelené na Horný koniec, v ktorom sa nachádza Fenedyng, Vŕšok, Budín, Žabokrek, a Dolný koniec s úzkou ulicou pri Trojici, Bátovskou, Zadnou a Jahodovou ulicou. Obec má celkovú výmeru 3 042 ha. Z toho je 1 058 ha ornej pôdy, 611 ha trvalých trávnych porastov, 39 ha záhrad a ovocných sadov, 33 ha vodných plôch, 50 ha zastavaných plôch a ostatné plochy predstavujú 77 ha.


 
Najdôležitejšími činiteľmi, ktoré určujú klimatický ráz obce sú teplota vzduchu a zrážky. Prvým ukazovateľom teplotných pomerov je ročný priemer teploty vzduchu, ktorý tu dosahuje 8˚C. Priemerné januárové teploty dosahujú -3 až -4 ˚C. Najvyššie teploty pripadajú na júl. Priemerné teploty vzduchu vtedy dosahujú 19 ˚C. Z dôvodu členitosti terénu sa na území obce vyskytujú inverzie. Výskyt mrazov charakterizujú tzv. mrazové dni, ktorých priemerný počet v oblasti býva až 120. Mrazy zvyčajne nastupujú v prvom októbrovom týždni, mimoriadne aj skôr. Relatívna vlhkosť  vzduchu v oblasti je veľmi premenlivá. Hodnoty priemernej ročnej relatívnej vlhkosti vzduchu dosahujú až 75 percent. Druhým najdôležitejším činiteľom pri vytváraní rázu klímy obce sú zrážky. Ich priemerný ročný úhrn na území dosahuje hodnoty 600 až 700 mm.
 
Obcou Sebechleby preteká potok Beluj. Nachádza sa tu 12-hektárová vodná nádrž, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1974 a ktorej hlavným účelom je protipovodňová ochrana obce, rekreácia, závlahy a rybolov.
   

Z hľadiska fytogeografického členenia zaraďujeme územie obce do dvoch oblastí. Prvá patrí do oblasti panónskej flóry – Panonicum – k obvodu pramatranskej xerotermnej flóry, ktorý tvorí Ipeľsko–rimavská brázda. Charakter rastlinstva tohto územia je podmienený predovšetkým odlišným vývojom najmä po poslednej dobe ľadovej. Väčšia časť tohto územia je odlesnená. Potenciálnu prirodzenú vegetáciu tvoria dubiny a dubovo-hrabové lesy. Druhú časť predstavuje oblasť západokarpatskej flóry – Carpaticum occidentale, obvod predkarpatskej flóry, ktorý tvoria Štiavnické vrchy. Na severnom obvode prevládajú dubo-bučiny. Teplomilné a súchomilné druhy sa uplatňujú predovšetkým v lesostepných a skalnatých biocenózach. Z bohatstva drevín, ktoré tvoria druhovú skladbu lesa, prevláda dub plstnatý, dub cerový, hrab obyčajný, breza bradavičnatá, vyskytuje sa tiež borovica sosna, buk lesný a agát biely. Medzi krovinatým rastlinstvom je rozšírený drieň, bršlen bradavičnatý, trnka obyčajná, hloh obyčajný, bršlen európsky, svíb krvavý, lieska obyčajná. Najzaujímavejším prvkom rastlinstva sú byliny. Nachádzajú sa všade tam, kde majú priaznivé podmienky. Z bylín sú zastúpené kostrava valeská, kostrava dalmatínska, kukučka vencová.
    
Zo živočíchov sa v oblasti vyskytujú plazy – užovka stromová, užovka hladká, jašterica múrová, jašterica obyčajná, slepúch obyčajný . Z vtákov výr skalný, krkavec čierny, myšiak hôrny, sova obyčajná, kaňa sivá, kukučka obyčajná, drozd čierny, všetky druhy sýkoriek rodu Parus, prepelica poľná a ďalšie. Veľkým počtom druhov sú zastúpené motýle. Z cicavcov sú bežné zajac poľný, kuna hôrna, líška obyčajná, srnec hôrny, sviňa divá, rys.